Is this the real life?

Mám pocit, že o posledných zážitkoch som ti písala dávno-pradávno. A že je to pravda. Na jednej strane sa udialo tak veľa drobných vecí, že ani neviem, kde by som začala. Na druhej strane, nemám nič také veľké, aby to naplnilo celý príspevok. Okrem jednej veci, ale o tom až v stredu.

Máme v robote trochu frmol, každý má trochu viac práce ako bolo doteraz bežné a hlavne nám chýba jedna kolegyňa na pokrytie služieb. Bojujeme ako sa dá, ale zdá sa mi, že všetky ideme už len na záložné motory. Od môjho superdlhého štvordňového víkendu som v práci skoro stále... ešteže nestrácam motiváciu.
Zažila som, čo to znamená byť na druhej strane pohovoru do práce... a ak ti mám pravdu povedať, nie je to nič príjemné. Teda stretnutie ako také je isto príjemnejšie pre vyberajúceho ako pre vyberaného, ale to rozhodovanie potom je strašné. Pretože ti človek môže byť na prvý pohľad sympatický, ale sú to schopnosti, ktoré musia rozhodnúť.
Mala som svoj moment slávy ako zelená hruška, keď som si zničila svoje najobľúbenejšie nohavice, ktoré som ešte ani nestihla obnosiť. Stále hľadám vhodnú náplasť na psychickú ujmu pádom spôsobenú... zatiaľ nepomohla ani kabelka ani nové nohavice. Možno to vyriešia ešte nové topánky :D
Sú lepšie dni a sú horšie dni. Život má svoj nepravidelný rytmus, čierne zážitky dodávajú kontúry neostrému šťastiu, ktoré stále prevláda. A to je podstatné.
Vo štvrtok chcem počuť o niečom novom, čo si o živote zistila za posledný mesiac.