V posledných týždňoch som zažila dvakrát ten skvelý pocit. Človek chtiac alebo nechtiac delí svoj život na sféry: pracovnú, rodinnú, priateľov z háčkovacieho krúžku, priateľov z pletacieho spoločenstva... Občas ale príde čas, kedy ich už nemôžeš dlhšie oddeľovať. Ako keď musíš No a teda ja som zoznamovala staro-nových priateľov. Jedných som oboch pozvala naraz ku nám domov. Kedysi boli v celkom pravidelnom kontakte, no časom sa to vytratilo; veď to poznáš. A myslím, že sme boli všetci traja príjemne prekvapení, ako dobre ten večer dopadol. Konverzácia neviazla a napriek tomu neostávala plytká.
Minulý týždeň sme zasa skúsili rozšíriť naše stretko. Opäť sme totiž ostali len my dve s Včielkou. Prizvali sme si teda staro-novú speváčku a musím povedať, že neplánovane sa úplne zapojila. Nielen teda do stretka (to bolo plánované), ale aj do celej partie (v preklade, piatok sme už strávili všetci spolu).
Čo som tým ale vlastne chcela povedať... Vždy keď sa mi stane podobná udalosť a vypáli to dobre, mám paradoxne dobrý pocit zo seba. Lebo mám "potvrdenie", že som konzistentná. Že moji kamaráti sú napospol podobný a podobne dobrý ľudia. Že život predsa len nie je nespojitý, ale vytvára jeden obraz.
predstaviť priateľa rodičom; tá nervozita.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára