Ale k veci. Vravela som, že vidím všade okolo tieto zložitosti a prekvapivo, obvykle je to vzťah dcéra/syn-matka. Hovorím prekvapivo, pretože ja som so svojou mamou mala náročný vzťah naposledy v puberte (ok a pred svadbou, ale to bolo veľmi konkrétne ohraničené obdobie.) A ľudia, ktorí sa mi zverujú v puberte už dávno nie sú.
Z toho čo som si vypočula som bola schopná zovšeobecniť asi toto: Matka má zaužívaný spôsob správania sa. Častejšie ako nie má aj nejakú svoju úchylku (všetci anjelici na poličke musia byť nahranení, špinavé prádlo putuje rovno do práčky...), ktorá jej deti uvádza do nepríčetnosti. Ale prispôsobia sa. A potom odídu z domu na nejaký čas. A začne teror. Matka sa cíti opustená, tak sa snaží dieťaťu byť matkou aspoň na diaľku. A to nefunguje.
Dieťa (ešte stále tak trochu pubertálne rebelantské) vo "vlastnom" tancuje okolo kopy špinavého prádla a užíva si voľnosť. Výchovu na diaľku bojkotuje. Keď sa vráti domov, anjelici na poličke hľadia akosi vyčítavo a domov nadobúda trpkú príchuť. Kvôli matke. Aj matka. A nevyslovené emócie sa začnú nabaľovať a matka sa cíti čoraz osamelejšia. Vychováva ešte viac. Roztočila sa špirála frustrácie.
Chybu robia obe strany. A jediný spôsob ako to vyriešiť je komunikovať. Je to trápne, ale komunikácia vie zachrániť všetky vzťahy. Tak keď ti nabudúce pôjde tvoja matka na nervy, skús jej to povedať. Nemysli si o nej, že je hlúpa. A matky: vaše deti vyrástli. Už nepotrebujú viesť za ruku- teraz nastal čas, aby ste s radosťou sledovali ich samostatné kroky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára