My sa asi nikdy nepoučíme

Každý má svoje sny a túžby, a všetci by ich chceli naplniť. Neváhame im prinášať malé, ale ani trošku väčšie obety. V ich prospech sa zriekame peňazí, vecí, účasti na udalostiach.....niekedy sa kvôli nim zriekame i sami seba, svojej rodiny, svojich priateľov....Aká veľká obeta je priveľká? A koľko z nás je naprogramovaných prechádzať aj cez mŕtvoly len aby sme dosiahli to svoje? Kedy sa túžba po vylepšení svojho súkromného sveta, ale i sveta ľudí naokolo, zmení na baženie po moci? Kde je hranica a kto nás zastaví ak ju prekročíme?

Včera som bola svedkom rekonštrukcie udalostí WWII. - Most cez rieku Kwai....neviem, či ti to niečo hovorí ale tu by mal byť opis udalostí (nečítala som to celé pre krátkosť času ale verím, že je to tam vyobrazené pravdivo :) Zatiaľ čo na moje zmysly pôsobili špeciálne efekty, strely lietajúce okolo nás, výbuchy do vody i na moste, v mojej mysli rezonovali výkriky vojakov, pohľad na bolesť a smrť (reprodukované hercami ale aj prezentácia fotiek na plátne pred začiatkom predstavenia). 

Bola som v Oswienčime a predsa ma toto zasiahlo hlbšie....možno preto, že som pred predstavením nevedela do čoho presne idem a na toto som nebola pripravená; možno preto, že som o týchto udalostiach čítala len raz, dávno v zaprášenej knižke a o Poľsku sa učíme v škole dopodrobna; a možno ma jednoducho premohla sila okamihu....Jedno ale viem určite, ak nezačneme prehodnocovať každú jednu obetu pre "vyššie dobro", ak nebudeme rešpektovať každého jednotlivca a ak sa nepoučíme z chýb našich rodičov, tak naše deti nemajú šancu na pokojný život....a my budeme musieť znášať ich vyčítavé pohľady a priznať si, že je to naša chyba, každého jedného z nás....pretože sme neurobili nič, aby sme to zastavili.