Okrem stále bzučiaceho mobilu to bol obyčajný pracovný deň. Akurát Peerada prišla domov skôr ako obvykle a po dlhšej dobe sme si večeru nechali priniesť až ku dverám. Ania bola síce už najedená, ale to jej ani v najmenšom nezabránilo pustiť sa s nami do pálivých krídeliek a pizze (najvtipnejšie na tom je to, že keď je niečo ostré, väčšinou nám to oznámi a ďalej už neje, ale krídelká sme nemali tak dávno...a to mi ver že ich zbožňuje...že jedla a vravela nám, že je to OK...a my sme jej neverili ani slovo ale aj tak sme ju nechali :).
A potom prišla torta. Jasné, že som sa tešila, ale moja radosť sa nedá ani náhodou porovnávať s Aniinou. Sfúkavali sme spolu sviečky (a to na trikrát, pretože to preda musíme mať na kamere a na prvé dva pokusy som nestihla udržať malú) a potom sme sa pustili do srdiečkových marshamllow, z ktorých Ania nevedela spustiť oči. A potom bolo už neskoro a tak Rišo išiel uložiť malú spať a ja s Peeradou sme ostali v kuchyni ešte asi hodinku a kecali sme...A týždeň na to, mala narodeniny Gig - Peeradina sestra. Ozaj zlatá, od Thajska sme ostali v kontakte a tak sme sa zhodli, že najlepšie blahoželanie pre ňu bude osobne/cez počítač - Skype odo mňa a Anii. A tak sme volali .... Ania celá spokojná, že môže všetkým predviesť svoje nové šaty (na obrázku), asi dvakrát zaspievala Happy Birthday, ukazovala nám ako bojuje Mulan (odkukala z DVD-čka :)... jednoducho sa predvádzala celej rodine. A o tom predsa majú narodeniny byť, o radosti a tortách a telefónoch a správach....prosto deň keď sa v žiadnom prípade nebudeš cítiť, ako by na teba svet zabudol.
A moja otázka znie - Čo robiť, keď sa cítiš, že na teba všetci zabudli? (ako prekonať vlastnú paranoiu :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára