Adventný kalendár 14- A Christmas miracle...

Bol pondelok. 14. december. Desať dní do Vianoc. A Eliška ešte stále nemala ani jeden darček. Cítila sa mizerne. Hoci už tri týždne mrzlo, po snehu ani pamiatky. Kamarátky chodili do školy už od začiatku novembra v červených čiapkach s brmbolcom a porovnávali si, aké darčeky doma vyrobili.

Najhoršia bola Aneta, ktorá sedela s Eliškou v lavici. Milovala Vianoce a mala odškrtávací zoznam do ktorého pozerala každú prestávku. Darček pre mamu-mám, darček pre oca-mám. Výzdobu do triedy- reťaze mám, svetielka mám, papierové cencúle mám. Výzdobu doma- vločky mám, nové vianočné gule mám, snehuliakov mám. Anjelikovia- rozdaní, môj darček- mám.

Eliška prevrátila očami len čo si na ten príšerný nápad spomenula. Dohodli sa, že každý na vianočnú triednicku hodinu prinesie darček pre jedného určeného spolužiaka- svojho "anjelika". Eliška si vylosovala Petra. Tichého knihomoľa, nudného outsidera. Eliške bolo jasné, že najviac by ho potešila kniha, ale na tú sa jej nepodarilo našetriť. Vlastne ešte nevedela, čo kúpi sestre, mame, ocovi... Keby tie Vianoce nikdy neprišli.

Už takmer hodinu sa bezcieľne potulovala po nákupnom stredisku. Okej, nebolo to úplne bezcieľne. Pre sestru našla náušnice, pre mamu malú kabelku a ocovi sa rozhodla kúpiť vianočné papuče. Jej jediným problémom zostával Peter...Peter, Peter...Peter! Eliška sa chvatne šuchla do najbližšieho obchodu a odtiaľ sledovala, ako Peter vchádza do kníhkupectva oproti. No jasné, pomyslela si, zaujíma sa vôbec o niečo iné? Vyšla von a pozorovala ho, ako sa načahuje za knihou na vrchnej polici.

Zrazu svetlo práve nad ním zablikalo. Práve vtedy do nej vrazila pani naložená balíkmi tak, že si najvyšší musela pridržiavať bradou. Samozrejme skončili všetky na zemi. Eliška sa ospravedlnila a celá červená zmizla do kníhkupectva. Petra nikde nevidela, tak sa postavila na to isté miesto, kde stál predtým a pozerala na knihu na vrchnej polici, ktorá trochu trčala. Natiahla sa za ňou, že si aspoň overí tému, o ktorú sa jej spolužiak zaujíma. Diery svetla, čudné, pomyslela si. Svetlo nad ňou znova zablikalo a ona sa ocitla v tme.

Hlasne sa nadýchla. Doprčic, to musela vypadnúť elektrina práve teraz? No, veď cestu von si pamätám. Vpravo vbok... Narazila do steny. Kdesi pri pravom lakti zacítila kľučku, tak ju stisla. Svetlo sa rozsvietilo. Bola pred tou istou policou kníh.

Hm, divné. No, keď už som tu, niečo mu vyberiem. Nakoniec kúpila magnetickú záložku s motívom anjela. Pozrela na hodinky. Čože? Osem večer? Ako dlho trval ten výpadok elektriny?? Vybehla najbližším východom.

Na zastávku to bolo najbližšie krížom cez dvojprúdovú cestu. Autobus na sídlisko práve brzdil. Nechcela ho zmeškať. Rozbehla sa...

a zrazu sa znova ocitla vo tme. Dvakrát v priebehu jednej hodiny? Toto nie je normálne. Autobus. Ale keď sa pokúšala rozbehnúť, zistila, že leží na zemi. Leží na studenej zemi a niekto ju facká. Otvorila oči a videla, že je to mladý muž. "Čo sa stalo? Kto ste? Kto som?" Na čelo sa jej zniesla prvá vločka tej zimy.