Off to Israel

See you next week... hopefully

Crazy neighbours

Oh, how I miss the time when we lived in an apartment building where everybody knew our name...
When we bought this flat we were warned: don´t play any loud music, the lady downstairs hates it. Also, this is the woman responsible for this buiding and here lives the one that washes the stairs every week.
First the responsible lady. The only time I see her is on her balcony smoking. If we should ever need anything from her, she is absent. And you are already familiar with her weird messages on the elevator door. She is just great.
The cleaning lady, as it seems, washes our floor like once a month. It´s okay until someone spills something just after her monthly passing... I am yet to test if  it really is so...
But the true gold is the lady just below us. Until now (we live here almost two years now...) I´ve never seen her. Never heard from her. Nothing. As you know, we bought a new washing machine. First washing we spilled some amount of water- the drain wasn´t properly conected. We dried it and forgot it. That was in very early January.
LAST WEEK I got home one day, exhausted, I sat down, put on some movie...  before the logos were gone somebody was knocking on our door. TH was excercising, so I got it. And there she was. Claiming that we flushed her... that her tiles are loose. I was surprised. Our plumbing isn´t the best (we had a case of bad smelling drain for the last month or so, our dishwasher is broken...), but I didn´t know anything about possible running water problems. I invited her in for her to check out for leakage. In response she just invited me to see the effects. I politely declined and asked what is it she wanted us to do. And she said: WELL, IT HOLDS FOR THE MOMENT, SO NOTHING. Oh, and when I asked her why she didn´t come earlier (she admited that it could have occured in January) she said she often goes to visit her daughter in another town. This will be important later in the story.
Yesterday I met her again. In the elevator; she joined me with some unknown man. I recognized her by the pinkorange crocs and blue hair. Because in two years I´ve seen her only once before! Smiling she noted that we obviously had a good time on Friday. Shame, she had to get up at half past four on Saturday to go to work. With that sweet passive-agressive note in her voice. So I told her, that she could come to the door and said something... or banged on the ceiling with a broom... or something. Her response? YOU AREN´T LITTLE CHILDREN, ARE YOU? I just apologized that you and BiL come once a year and we mostly try to keep it down the rest of the time (it´s true, TH is very sensitive about noises precisely because of the neighbours). Smiling she added: I slept in the afternoon, so no worries.
I was going to see my parents then, so I exploded there. The last addition to this perfect story was by my mother: How could she be at her daughter´s for that long if she needed to go to work this Saturday? She is well past the age of retirement, so... part time, I guess? I´m glad she still has time to nag me in her free time.

Je pôst o tom byť Yes-Man

Tak nám začal pôst. A rozmýšľala som o tom, aké predsavzatie si dať. Z Adventu som sa poučila, že

keď sa vzdám čokolády, som naozaj nepríjemná. Snažila som sa nedať si príliš vágne predsavzatie, ale nakoniec som si dala niekoľko drobných. No nie o tom som chcela.
Pamätám si časy, kedy moje predsavzatia bývali o tom- pomáhať druhým. Vlastne teraz v práci je to každodenná "povinnosť" (ktorá je občas... oh so hard). No a tu prichádza na rad ten yes-manizmus. Je pomáhanie o tom odpovedať každému za každú cenu Áno?
Vlastne rozšírme túto otázku na kresťanstvo ako celok (Pretože pri pôste sa teoreticky máme snažiť ísť mimo svojej comfort zone... ale predsalen->). Ak za tebou niekto príde s prosbou, ktorá nijako neohrozuje tvoju nesmrteľnú dušu, máš za každú cenu prikývnuť? Napriek tomu, čo sa ti chce, čo vládzeš alebo po čom túžiš? A nie je nakoniec tak trochu pokrytecké robiť niečo nasilu a potom si búchať hlavu pretože to bola chyba?
Áno, byť Yes-Manom má za úlohu rozšíriť tvoje obzory, dostať ťa zo svojej ulity, ale naozaj neviem, či je to pre každého.

Video worth sharing no. 11

Dánske dievča

Ja som sa na tento film tešila. Trailer bol pekný, Eddieho mám rada, nominácie a nejaké ceny pozbierali... A v poslednom čase ma trans-ľudia zaujímajú. Ibaže nikto nechcel ísť so mnou. Aj som si začala hovoriť, že som asi divná, že ten film chcem vidieť v kine. Nakoniec som presvedčila PS (Ďakujem!) a vybrali sme si najnešťastnejší deň- Valentína. Kino bolo plné, všade veľa ľudí... Mali sme si lístky kúpiť skôr.
Danish girl je príbeh o manželskom páre. Obaja sú maliari- on krajinkár, ona portrétistka. Jeho diela si spoločnosť cení akosi viac. Ona potrebuje dokončiť dielo, ale neprišla jej portrétovaná baletka. On si kvôli nej natiahne pančuchy a priloží šaty. Niečo sa v ňom prebudí. Na najbližší ples ide ona a Lili. Lili chce žiť viac ako on. Ona začne Lili portrétovať a jej obrazy majú obrovský úspech. Lili chce žiť.
Film mi mnohým pripomenul The theory of everything. Eddie hral podobne zlomenú postavu, takým tým nežne chlapčenským spôsobom. Páčilo sa mi to, ale Oskara za podobný výkon už doma má. Pre mňa to bol príbeh o Nej, Gerde. Ich manželstvo bolo umelecky vášnivé aj obyčajne krásne. Svojho manžela milovala nadovšetko a tiež chcela byť úspešná. No nechcela by ho preto obetovať. Keď sa však rozhodol stať sa Lili, milovala stále tú istú osobu. A hoci ju to možno ničilo, nikdy ju/ho neopustila. Opisuje sa to veľmi ťažko, ale to sa mi na filme páčilo najviac. Gerda. Ona si svojho Oskara rozhodne zaslúži.
Čo sa týka trans agendy, film urobil menšine trochu medvediu službu. Okrem pár výnimiek som mala pocit, že Lili ide iba o pekné šaty a musí sa snažiť, aby sa ženou stala. Viackrát vyznela veľmi trucovito až sebecky. V pár momentoch ale film dokonale zachytil, ako človek môže nenávidieť svoje telo.
Ak by som to teda brala ako film o Lili, neodchádzala by som z kina spokojná. Ale film o Gerde bol nádherný. Réžia, kamera, hudba... krásny romantický film. Iba romantický hrdina má problém...

No Escape- Valentine´s edition

S TH máme radi hry. Za všetko hovorí fakt, že máme "poličku hier". Od podlahy po strop. A najnovšie aj domáce kalčeto,  ktorého sa dá urobiť aj ping-pongový stôl. Laser game je moja

najobľúbenejšia telocvičňa. Na všetkých školeniach mám najradšej psychohry. Tak ako lepšie osláviť Valentína ako na Valentínskej No escape?

V prípade, že si o No escape ešte nepočula, tak ide o to, že ťa na hodinu zavrú do miestnosti, z ktorej sa máš do 60 minút dostať. Je to logická hra. V priestore. Koncept dobrý, aj premyslené to majú pekne, logické hádanky sú challenging ale nie absolútne nezvládnuteľné. Jediné čo ma odrádzalo bol istý... hororový faktor. Ale veď ide o Valentínsku edíciu...

Pozval nás TH´s kolega s manželkou. Asi dva týždne dopredu. Celkom som sa tešila, vyzeralo to na nových kamarátov. No a potom mi TH pred odchodom prečítal: V miestnosti sa nenachádzajú žiadni živí ľudia ani zvieratá... Hovorím si: aké zvláštne upozornenie. Priamo v miestnosti mi došlo, že ma to vlastne na viacerých miestach upokojilo. Ale aj tak to bolo miestami nepríjemné. Šero a zvláštne zvuky pokoju v duši nepridávajú, ale ak máš rada podobné hlúposti... 

Celkovo sme dopadli veľmi dobre. Dostali sme sa von, ešte nám ostávalo 18 minút a stihli by sme to aj skôr, keby sme na jednom mieste pohli rozumom trochu skôr, pokorili by sme rekord. Nevadí. Pôjdeme vyskúšať nejakú inú, v Žiline rastú ako huby po daždi.

Ako mať normálny vzťah so svojou mamou

Čoraz častejšie sa vo svojom okolí stretávam s problémovými vzťahmi. Akože... problémy vo vzťahoch sú stále. Sú to asi najčastejšie "first world problems", ktoré máme. Proste vzťahy sú zložité. A keďže človek žije vo vzťahoch, stáva sa zložitým aj jeho život.

Ale k veci. Vravela som, že vidím všade okolo tieto zložitosti a prekvapivo, obvykle je to vzťah dcéra/syn-matka. Hovorím prekvapivo, pretože ja som so svojou mamou mala náročný vzťah naposledy v puberte (ok a pred svadbou, ale to bolo veľmi konkrétne ohraničené obdobie.) A ľudia, ktorí sa mi zverujú v puberte už dávno nie sú.

Z toho čo som si vypočula som bola schopná zovšeobecniť asi toto: Matka má zaužívaný spôsob správania sa. Častejšie ako nie má aj nejakú svoju úchylku (všetci anjelici na poličke musia byť nahranení, špinavé prádlo putuje rovno do práčky...), ktorá jej deti uvádza do nepríčetnosti. Ale prispôsobia sa. A potom odídu z domu na nejaký čas. A začne teror. Matka sa cíti opustená, tak sa snaží dieťaťu byť matkou aspoň na diaľku. A to nefunguje. 

Dieťa (ešte stále tak trochu pubertálne rebelantské) vo "vlastnom" tancuje okolo kopy špinavého prádla a užíva si voľnosť. Výchovu na diaľku bojkotuje. Keď sa vráti domov, anjelici na poličke hľadia akosi vyčítavo a domov nadobúda trpkú príchuť. Kvôli matke. Aj matka. A nevyslovené emócie sa začnú nabaľovať a matka sa cíti čoraz osamelejšia. Vychováva ešte viac. Roztočila sa špirála frustrácie.

Chybu robia obe strany. A jediný spôsob ako to vyriešiť je komunikovať. Je to trápne, ale komunikácia vie zachrániť všetky vzťahy. Tak keď ti nabudúce pôjde tvoja matka na nervy, skús jej to povedať. Nemysli si o nej, že je hlúpa. A matky: vaše deti vyrástli. Už nepotrebujú viesť za ruku- teraz nastal čas, aby ste s radosťou sledovali ich samostatné kroky.

Video worth sharing no. 10

Anna zo zeleného domu

Už som ti spomínala, že v knižnici sa opäť rozbehol British reading club? A že ho asi trochu milujem? Tak v januári sme čítali Anne of Green Gables. A ja som prišla na to, že ma v detstve akosi obišla. A aj film. Neobšiel ma iba ten smiešny japonský seriál. Bola som skôr typ- Pipi, dlhá pančucha.
Opäť som nečítala fyzickú knihu, pustila som si audio. A tento krát to bola asi chyba. Pani rozprávačka sa tak veľmi snažila, že Anna vyznela ešte otravnejšia ako v skutočnosti bola. Počkať, otravná? Veď je to milovaná dievčenská séria...
Hlavná hrdinka je strašidelne ukecaná. Aj postavy v knihe si to všimli. Ale rozhodli sa s tým žiť a to ja teda odmietam. Bujnú fantáziu by som jej možno aj závidela, ale tie nápady sú také uletené a sama seba pokladá za takú dôležitú, že až strach. A potom sa trochu upokojí a vyrastie a je z nej pravá hrdinka všetkých feministiek, ale ten prvotný dojem vo mne už nenapravila.
Kniha je krásna, je to rozhodne dievčenská klasika, ale ďalšie diely ma nelákajú. A to ani napriek tomu, že ja by som Gilbertovi odpustila už na druhý deň a jeho osud ma naozaj zaujímal.

Don Bosco show

V hrnci sú pravé fašiangové šišky a MP sa nimi naozaj napcháva.

Prešli aj Traja králi, aj Tri princezné a po nich už tradične nastal čas na Don Bosca. DBShow sa konala v sobotu 30.1. Názov bol: Kto som?
Ohlasovali to ako rodinnú komédiu. Tak, to úplne nevyšlo, zasmiala som sa asi tri krát. Aj to skôr na tragikomédii situácie na javisku. Väčšinou to bolo naozaj dramatické- dievča z detského domova, oklamané otcom si bez lásky berie chlapca z rozvedenej rodiny, ktorý ušiel z domu ako 10(?)-ročný. Aby získal jej lásku, vytvorí si alter-ego, ktoré je pravý opak jeho domácej reality.
Umelecky premyslené, ako obvykle, saleziánsky nedotiahnuté a chaotické ako obvykle. Ibaže tentokrát sa DB ani nespomenul. Nielenže nevystupoval. Proste to s ním nemalo nič spoločné. A záver nepochopilo asi 84% publika (odhadujem podľa opýtanej vzorky).
Takmer kompletne, na rozdiel od minulých rokov, sa obmenili herci- stavilo sa na neopozeranosť. Rovnako režisérka bola mladunká. Či to divadlu pomohlo nechám na úsudku každého...
Prekvapilo ma, že keď som nahliadla do zákulisia, po mene som poznala asi tak do 10 ľudí. Tak trochu mi ten zhon chýbal, veď bez neho akoby ani hody neboli, ale na druhej strane, doobeda som sa mohla vyspať, upratať si, oprať...
DBShow bola zvláštnym zážitkom. Ani zlým, ani dobrým. Asi ako ten Tarantino.

Čo robí z filmu dobrý film?

Konečne sme sa odhodlali ísť na nového Tarantina. Pre niektorých je to záruka dobrej zábavy, iní ho

obchádzajú širokým oblúkom. Ja som niekde na pomedzí. Django sa mi páčil, Kill Bill ani nie. Ale odporúčal ho niekto, koho úsudku verím a tak som sa nechala presvedčiť. Nebol to zlý film, ale... prestrašidelne umelecko-filozofický. Alebo ja neviem.
Každopádne, herecké výkony boli skvelé. Tam chyba nebola. Herci dali postavám všetko. Dokonca som uznala, že pod dobrým režisérom môže zahviezdiť aj Channing Tatum. A to už je čo povedať.
Ani jedna postava sa nepodobala tej druhej, každá mala svoje motivácie, svoje chyby. Scenár bol výborný. Výborný. Mal svoje hlášky, ktoré majú potenciál stať sa večnými, mal aj vtip. Vlastne to bola taká psychologická dráma. Deväť ľudí v jednej chatrči počas snehovej búrky.
Réžia bola taká... svojská. Ale to je na Tarantinovi super. Vždy vieš, čo máš čakať. Má svoj štýl, ktorý je iný ako zvyšok Hollywoodu a drží sa ho.
Ja osobne by som to úplne inak postrihala. Ale napríklad TH sa to páčilo takto. Práve kvôli nekonečne dlhým záberom a opakujúcim sa humorným scénam. Ale filmu predsa nemôžeš vyčítať, že je dlhý.
Dobrý film nemusí mať vždy rýchly spád. Nemusí to byť vždy akčná strielačka. Ale kvalita filmu predsa nezávisí od tvojej nálady. Ale môže vôbec niekto objektívne posúdiť, či je film dobrý? Už o pár dní sa budú odovzdávať Oscary. Držím palce pánom z Akadémie, majú naozaj ťažkú úlohu.

Hey, I found some stuff on the internet... #8

Začnime trailerom na rozprávku. Je mi jasné, že to bude iba jedna scéna, ale tak veľmi som sa nasmiala, že to asi risknem aj s dabingom. Keď hovoríme o rozprávkach, vždy treba spomenúť Disneyho... s Burtonom. A Harry Potter... severský.
Ak by si si už nebola istá, odkiaľ si, toto je pripomienka. Že aké to tu máme pekné. Ale stále ma zaujíma, aký máš prízvuk. Daj vedieť!
Keď už testuješ, otestuj aj svoju pozornosť.
Čokoľvek, čo robíš, nebude to horšie ako pisári v stredoveku. Prečítaj si o ich problémoch. A o problémoch "introvertov". A tlmočníkov.
Ak by si potrebovala tip na knihu...alebo darček. ;) alebo iný darček...

So busy!

or

Orange is the new black

Hurá, Netflix na Slovensku. Čo by sme si neskúsili trial verziu. Slovenský Netflix je pomerne osekaný, ale vďakabohu Orange is the new black patrilo k osekanému obsahu.
Piper je beloška z vyššej strednej vrstvy, ktorá kedysi urobila chybu a zaplietla sa s drogovým biznisom. Teraz sa rozhodla priznať a odsedieť si minimálny trest za svoj prečin. Dostala sa tak do ženskej väznice s minimálnou ochranou. Seriál sleduje jej osudy od prvých krokov za mreže až po... A samozrejme flash-backy.
Prvá séria je neuveriteľne vtipná. A neuveriteľná. No a potom spoznáš všetky postavy a začnú odchádzať/umierať a prestane to byť vtipné. Ale už si zaháčkovaná, už ťa majú. Seriál som si pozrela asi za dva týždne a pomedzi to som nerozmýšľala takmer nad ničím iným. Už aby bola ďalšia séria...

Perfect day

Je streda. Ráno sa zobudím o šiestej, pretože TH ma berie do práce. Ometieme spolu auto od snehu. Do práce prichádzam skôr ako kolegyňa a prekvapím ju zapnutím všetkých počítačov. Teda nie všetkých. Otvárame neskôr, tak stačia iba dva. Stihneme ešte pokecať pri rannej káve. Idem do archívu a upracem aspoň päť regálov. Počúvam pri tom dobrú audioknihu. V
rátim sa na oddelenie pred jedenástou. Stihnem urobiť rešerš.
Obedujem s KK o dvanástej. Pri obede sa nerozvinie debata o nejakej kontroverznej téme. Vydarí sa mi káva po obede a stihnem ju vypiť. Chodí veľa čitateľov, ktorí majú špecifické požiadavky- aka, vedia, čo chcú, nie sú protivní, keď to nemáme, ocenia ochotu ale nevezmú si všetko, čo sa len vzdialene týka ich témy. Tesne (relatívne) pred koncom smeny prídu nové knihy. A je tam aspoň jedna tak zaujímavá, že si ju vezmem domov :)
Ideme domov peši s mamou. A nejakým zázrakom pri Carrefoure zasa stojí príves s trdelníkmi. Podelíme sa o orechový. Horúci. Doma dám prať. Lebo nová práčka. A prečítam/ pozriem tú novú knihu z knižnice. Keď príde TH domov, niečo si uvaríme. Spolu. A potom si k večeri pustíme eee... nejaký film. Po filme si povieme o svojom dni. A večer pozriem facebook a iné internety a môžem ísť spať. Myslím, že je to všetko :)