Ovemu zomrela manželka. O pár mesiacov ho poslali do dôchodku. Čo má teraz robiť? Celý život bol zvyknutý pracovať. Najskôr pre seba, potom pre Soniu. Teraz nemá nikoho, a tak sa rozhodol, že nebude nikomu na obtiaž. Odhlásil elektrinu, plyn, telefón; spísal pokyny k pohrebu. No práve vo chvíli, keď lezie na stoličku, vpadne do jeho života švédsko-iránska rodina. Noví susedia.
Ove, podobne ako Starček rozpráva svoj život z dvoch perspektív. Tej, ktorá sa práve deje a tej, na ktorú práve spomína. Postupne nám odhaľuje celý svoj život. Mladosť, lásku, priateľstvo, horkosť, smrť. Susedia mu však akosi nechcú dovoliť odísť v pokoji.
Na príbeh by sme sa mohli tiež pozerať z dvoch strán. Ove naozaj túži zomrieť. A to sa predsa nerobí. Dobrí ľudia by ho mali zachrániť pred sebou samým. Mali by mu pomôcť, aby sa pokojne dožil staroby. LENŽE, Ove naozaj CHCE zomrieť. A my rozumieme prečo. A tak trochu ho v tom rozhodnutí podporujeme.
Mám dojem, že autorovi sa trochu neplánovane podarilo do "smutnosmiešneho rozprávania" o obyčajnom ľudskom živote prepašovať mohutné áno za život do prirodzeného konca. Nádej, že ďalší deň bude lepší. Že neznámi sa môžu stať priateľmi. Že zo starého medveďa sa môže stať starý otec.
Plakala som, smiala som sa, nadávala som na celý ten emocionálny kolotoč... ale smekám pred Vami, pán Backman. Presvedčili ste ma :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára