Cesta tam...alebo skôr späť a nespať :)

     Bola tu moja mamina, to vieš. Aj to, že na víkend potom prišiel brácho. Aj to, že v sobotu sme vyšli všetci spolu do ulíc, trošku sa tu poobzerať. Čo ale nevieš je to, ako som strávila nedeľu.

     V noci som spala asi tri hodinky, s tým, že som sa budila každých 20-30 minút a kontrolovala čas na mobile aby som nezaspala....veľmi užitočná vlastnosť, bohužiaľ ju neviem využívať vedome. Keď hodinky ukázali 3:00, vo dverách sa ukázala mama s tým, že už je čas (teda aby si chápala, ona spala u mňa a ja u Anii a veru som ju nechcela budiť uprostred noci budíkom, tak sme to vyriešili takto). Bez meškania a nadmerného hluku sme sa dostavili na zastávku cca o 10 minút pred plánovaným príchodom autobus, a dobre, že sme tak urobili, lebo sa dostavil o 7 minút skôr. Plán bol ísť 2 autobusmi MHD na autobusovú stanicu Victoria, kde nasadím mamu na spoj na letisko a ja to otočím domov. A takmer sme to nestihli pretože napriek skorému príchodu prvého autobusu, ten druhý zhruba toľko isto meškal a tak sme mali neuveriteľné šťastie, keď sme na Victorii videli nastupovať posledných dvoch pasažierov a pripojila sa k nim aj mamina. 

     Domov som prišla okolo šiestej, a aby som nikoho v žiadnej izbe nebudila, ostala som v obývačke, ktorá bola ku podivu v našom preplnenom dome neobývaná :) O siedmej som sa zobudila na to, ako mi Rišo prišiel zhasnúť svetlo a o ôsmej mi môj "neviem to ani pomenovať" brat, zavolal na mobil...úprimne, myslela som v tej chvíli, že ho zabijem. S ním som dom opustila okolo desiatej smerom na vlak z centra Londýna. Boli sme tam pomerne skoro a tak stihol prejsť všetky miestne obchody v honbe za pokladničkou pre svoju priateľku....našťastie sme našli a taktiež stihol spoj v poriadku.

     Opäť som sa vybrala domov, príchod okolo pol jednej, a nie a nie zaspať. Rišo, Peerada a Ania šli plávať a ako darček domov priviedli kamaráta, ktorého mi ona už asi pol roka dohadzuje (za toho pol roka sme sa stretli dvakrát vrátane dňa, o ktorom práve hovorím :) Každopádne keď konečne prišli som ja bola už príliš unavená na socializovanie sa s niekým a tak som zaľahla...a na druhý deňs a dozvedela, on si niekoho našiel ale že sa nemám báť, že Peerada mi určite niekoho nájde :D a tak si vieš predstaviť, ako som sa po tomto nároćnom víkende tešila na pracovný týždeň, že to konečne dospím....a dnes môžem povedať úprimne od srdca, že včera sa mi to konečne podarilo ;)

     A otázka? Asi kedy si mala taký vyťažený víkend, že si sa nevedela dočkať pracovného týždňa? :)