Mexičania na výletoch 1/2

Leto pre mňa nikdy nebolo o veľkej dovolenke. Skôr som absolvovala veľa malých či pár väčších výletov. Tento rok to však pre mňa bolo prvé "pracovné" leto... a ani by som nečakala, aké odlišné bude od tých predošlých. Veď takmer celých sedem z deviatich týždňov som pracovala v dvoch zamestnaniach. No a keď som mala voľnú chvíľu od recepcie aj od tlmočenia a mohla som sa odtrhnúť od domácnosti, snažila som sa mexičanom ukázať naše krásne Slovensko.
Bohužiaľ, pekné počasie vydržalo len prvý týždeň a od toho ďalšieho sa zaužívala "pranostika"- viac mexičanov, viac vody. Veď keď prišli ďalší týždeň dvaja (k tým dvom, ktorý tu už boli. Tu sa oplatí spomenúť, že takmer každý mal nejakú prezývku. Prví teda boli Balú a Bleduľa, bez kufrov druhý týždeň dorazili Frajer a Apu) zaplavilo Spanyolovu a vo Vrátnej doline sa zosunul kopec (čo významne ovplyvnilo moje výletné plány...mexické "šťastie"). No a v deň, keď sa Slovenskom prehnala druhá veľká búrka prišli nečakane dva exempláre (zvyšujúc počet kusov na 6). S potešením hlásim, že ako postupne náš kraj opúšťajú, počasie sa zlepšuje. Bohužiaľ rána sú už jesenné... Verím v krásne babie leto v septembri.
Po niekoľkých prechádzkach centrom mesta (chodili sme najmä po hračkárstvach, lebo Balú hľadal Jengu originál...) som si povedala, že je čas vziať ich na nejaký kopec. Frajer a Apu stále bez kufrov ("šťastie") absolútne nevybavení... a ešte sme predtým skočili na pivo. Naivne som si myslela, že sa zabavím, keď ochutnajú 52% slivovicu. Nojo, zabudla som na tequillu. Vybrali sme sa na Lietavský hrad. Ako obvykle toto leto- bolo po daždi. Keď sme prechádzali vstupnou bránou pršalo zas. Kto ma pozná, vie aká som turistka (hint: nevlastním ani jednu schopnú obuv do lesa), no napriek tomu som zišla z kopca v najlepšom stave... Ale páčilo sa im. Prikladám foto ako dôkaz. Hrad sa dá pekne preloziť, treba sa trochu dívať pod nohy, ale dá sa to zvládnuť. Ale chlapci sa chovali ako praví gentlemani. Keď som schádzala z akejkoľvek prevýšeniny mohla som si vybrať minimálne z dvoch podávaných rúk... asi sa báli, že by sa nevedeli vrátiť k autu.
Môj druhý (a nakoniec aj posledný) výlet s nimi som absolvovala o týždeň aj niečo neskôr počas odstávky el. energie v závode. Nečakaný voľný deň si už ale neužíval s trojlístkom Balú ale Inži. Inži má asi 52 rokov a obvod pása tak 152... Hurá do Demänovskej doliny. Ľadová jaskyňa, lanovka na Chopok... to bude ideálne, či? Lenže ku jaskyni je to 20min do kopca. Keďže sme meškali ako obvykle a ja som v ten večer mala stihnúť službu na recepcii, ku vchodu sme sa dostali za 10min. Ja, turista. Ale vstup sme stihli. K vstupu do druhej jaskyne (na kopci totiž čo? Pršalo.) kam to malo trvať 15 a parkovali sme 12min pred plánovaným vstupom sme sa dostali za 7. Vlastne už asi viem, prečo so mnou nikam nechcú chodiť :D
Tento štvrtok je posledný deň, ktorý s nimi strávim. Preto hlásim: pokračovanie nabudúce (aby som si ešte mohla zaspomínať, že mi vlastne nechýbajú :D)