pondelok 6. januára 2014

Ako ma etiketa a môj manžel donútili ísť na prechádzku...

V nedeľu poobede sme sa vybrali na plánovanú návštevu otestovať vianočný darček. Nejak to vyšlo, že sme sa vybrali MHD. Kamarátka, u ktorej sa návšteva mala konať, býva naozaj veľmi blízko jednej zastávky, tak sa to celkom oplatí. Na návšteve sme sa dohodli okolo 18:00.
perspektíva je kľúčová


Spoj ako obvykle našiel TH, rovnako on určil čas odchodu. Na zastávke sme stáli niečo málo pred 17:20. Výnimočne nebol problém s mojím odchodom načas. Na prestupnej zastávke sme si ale uvedomili malý problém. Etiketa káže, že na návštevu sa chodí o niečo neskôr... približne o 15 minút. Rozhodne nie o 20 skôr ako to vychádzalo nám. Keďže o navštevovaná domácnosť mala pred našou návštevou ešte nejaký program (aspoň tak sme si mysleli), splnenie spoločenského imperatívu bolo o niečo nástojčivejšie.

TH rozhodol, že teda vystúpime o dve zastávky ďalej a prejdeme sa späť. Ja som navrhovala ostať sedieť na zastávke (zima nebola, s nudou nemáme problém), ale nechcela som riskovať prípadné stretnutie. Ďalšia zastávka bola ale o takmer 1,5km ďalej... V tú stranu obvykle nechodíme, tak sme to nemohli vedieť. Rovnako ako sme nemohli vedieť, že okolo cesty nevedie chodník a v mojom prípade, že od 1.1. platí zákon o nosení reflexných prvkov (which i may or may not have worn).

Cestu späť sme teda strávili chodením zo strany na stranu podľa zákrut, postávaním na odbočkách pri prechádzajúcich autách a preskakovaním zvodidiel. Ja som sa teda bavila kvalitne, lebo ako vieš, TH nerobí takéto chyby často. Na návštevu sme dorazili o 18:10 a musím povedať, že bolo výborne. Skoro ľutujem, že sme neprišli o pol hodinku skôr...


Moja otázka na štvrtok znie: Nakoľko medzi blízkymi priateľmi platí etiketa? Pretože keď sme na návšteve náš príbeh rozprávali samozrejme nám povedali, že sme mohli prísť hneď.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára