Snuggle houses

Tento týždeň som sa dopočula o koncepte snuggle houses (na dnes to budú tulidomy). Bolo mi to opísané ako Free hugs... až na to, že jedna session je viac ako jedno objatie a celkom...eeee ... nákladná, povedzme. Je to pre tie prípady, keď potrebuješ trochu nežnosti, nestačí ti objatie od kamaráta a tiež ti nestačí len jedno. Priamo na stránke jedného takéhoto zariadenia to nazývajú terapia dotykom, ktorú môžeš vyhľadať napríklad v ťažkých životných situáciách.

Na prvý pohľad sa to nezdá ako zlý nápad. Nejde o prostitúciu, skôr o uspokojenie túžby po ľudskom kontakte. Vlastne trochu ako masáž, len bez masírovania. Pre osamelých môžu byť tulidomy naozaj spôsob akým prekonať náročné obdobie...

ALE... čím dlhšie som nad tým rozmýšľala prichádzala som na viac a viac problémov. Nie morálnych ako pri verejných domoch, skôr psychologických. Nie pre toho, kto službu ponúka (hoci viem si predstaviť, že na konci šichty je slušne vyšťavený), ale pre klienta. Myslím, že pri pravidelných návštevách sa citlivejší jedinci môžu ľahko naviazať na svojho túliteľa a vykonštruovať si nejaký iný ako pracovný vzťah. Mám pocit, že kupujúci klame sám seba. Podľa môjho názoru môže byť ešte ťažšie rozlíšiť takéto pocity pri túlení ako pri iných sociálnych službách (dochádzajú mi eufemizmy...). Hoci sú vraj sessions monitorované, nie som si istá, že pracovník je úplne v bezpečí.

Okrem toho všetkého ako vždy existuje možnosť „zlenivenia“- ak niečo môžem dostať bez snahy, len za poplatok, prečo by som sa snažil/a zaslúžiť si to v „reálnom“ živote. Nikoho neodsudzujem, ani cieľový trh, ani tých, ktorý to ponúkajú, ale niečo mi na tulidomoch vážne nesedí. Čo si o tom myslíš ty?